fbpx

VPLYV ANTROPOLÓGIE V INTERAKCII OTEC – DIEŤA PRI OROFACIÁLNEJ TERAPII PODĽA CASTILLO MORALESA

Eva Matejíčková je fyzioterapeutka, ergoterapeutka špeciálna pedagogička.  Na konferencii Aký otec taký syn odpovie na otázky, čo je orofaciálna terapia podľa Castillo Moralesa, pre koho je určená a v ktorých situáciách je pre chlapcov prospešnejšie, keď do výchovy vstupuje otec.

 

Čo je to Orofaciálna stimulácia podľa Castillo Moralesa?

Orofaciálna regulačná terapia je technika, ktorá vo svojej celistvosti vychádza z dvoch aspektov. Neurofyziologického a antropologického. Z neurofyziologického aspektu sa venuje oblasti úst a tváre, ako vyplýva z názvu (orofaciálna), rozvoju zmyslového vnímania (hmat, zrak, sluch), zlepšeniu aktívneho vzpriamenia a pohybu, jeho zmene a jej regulácii, ktoré u každého človeka je iné, hoci vo svojej podstate je rovnaké (regulačná). Tzn., že sa zameriava na súhru orofaciálnych štruktúr a tela, funkciám v oblasti úst (sanie, prehĺtanie, tvorba slín, žuvanie, mimika, artikulácia), ktoré prebiehajú v súčinnosti s dýchaním a tvoria najzložitejší koordinačný proces nádych-prehltnutie-výdych. Dýchanie je komplikovaný a zložitý proces, ktorý ovplyvňujú mnohé faktory. Mení sa nielen podľa veku, ale i podľa výkonov, chorôb, stresových situácií a pod. U malých detí po narodení sa mení vo veku troch mesiacov (nastupuje vyššie spomínaná koordinácia), u starších detí a dospelých podľa pohybu a jeho kvality, podľa veľkosti vynaloženej sily, rýchlosti pohybu, dĺžky aktivity, vyčerpania a pod. Dýchanie má svoju súvislosť i s príjmom potravy, spracovaním v dutine ústnej,  postupom do tráviacej sústavy a jej vylučovaním, ktoré je častým problémom nielen u novorodencov, ale i malých detí a dospelých. Tento zložitý akt, akým je príjem a spracovanie potravy  by mal byť vnímaný ako príjemná situácia, úplne automatická, nad ktorou by človek nemal premýšľať, ako ju vykonať. Na akt príjmu potravy a spôsobu stolovania možno nahliadať i v antropologických a sociokultúrnych súvislostiach, ktoré sa menia podľa zemepisných pásiem.

Orofaciálna terapia sa podstatnou časťou venuje i komunikácii rodičov s deťmi, jasným signálom, ktorým deti rozumejú bez dlhého vysvetľovania prečo rodičia niečo od dieťaťa vyžadujú. Učeniu detí nápodobou, sledovaním rodičov pri práci, vytváraním situácií, ktoré u dieťaťa vyvolávajú túžbu riadiť sa spoľahlivými a nemennými reakciami svojich rodinných príslušníkov a okolia, ktoré majú vzťah k fungovaniu rodín ako základnej jednotky spoločnosti.

 

Tvorba techniky vyplýva tiež z antropologických koreňov. Castillo Morales ako člen antropologického tímu zúčastnil sa vykopávok u predkolumbovských latinsko-amerických domorodých kmeňov. Preto ním vyvinutá terapia má okrem senzomotorických a neurofyziologických základov a rôznych terapeutických techník tiež antropologické korene z už spomínaných kultúr. Tie tvoria filozofický základ jeho konceptu. Byť šťastný bez porovnávania výkonov, súťaživosti, nešťastia z toho, že každý z nás je iný…

 

Prečo nemôžu ženy plnohodnotne nahradiť úlohu otca pri výchove chlapcov?

Odpoveď možno dať opäť z antropologického hľadiska, kedy muži a ženy boli vo svojej konštitučnej typológii, v stavbe tela, zmýšľaní, hierarchii  v spoločnosti nastavení k plneniu povinností pre zachovanie a pokračovanie rodu.  Jednoducho povedané, muž vo svojej konstitučnej typológii  mal väčšie predpoklady k fyzickým aktivitám, rýchlosti a sile pohybu, stručnosti a jasnosti v komunikácii, používaniu krátkych dohovorených signálov pred akciou slúžiacou k ochrane rodiny, uloveniu potravy a boju pre prežitie spoločenstva.

Úloha ženy bola starať sa o rodinu pri príprave jedla pre potomstvo, objavovať a rozvíjať liečiteľské schopnosti, rozpoznávať a zbierať byliny, rozprávať deťom príbehy, vytvárať rodinnú pohodu, krášliť sa. Tieto činnosti nevyžadovali veľkú silu, zato veľkú vytrvalosť, kreativitu, energiu pri ochrane detí a rozsiahlu komunikáciu v spoločenstve žien v neprítomnosti mužov.

Prečo ženy nemôžu nahradiť mužov? Práve pre vyššie vymenované vlastnosti oboch skupín. V praxi to znamená nasledovné: Vývoj dieťaťa do jedného roku je charakteristický dosahovaním polôh a hier, ktoré sú vykonávané nielen na tele rodičov a na rovnej ploche, ale i v náklonoch, v polohe dolu hlavou, vo vise a pod. Sú spojené s vyliezaním, zliezaním, poskokmi, skokmi, doskokmi, behom, ktoré u chlapcov sú v inej dynamike, rýchlosti a výdrži,  ako u dievčat.

A práve u matiek detí s postihnutím je situácia osamostatňovania dieťaťa veľmi problematická. Veľmi ťažko sa zbavujú svojej nadmernej ochrany, ktorá bola potrebná v čase ich najväčšej  zdravotnej krízy. Úplne nepredstaviteľná je pre nich práca s hlasom pri púšťaní autíčka, lietadla, kedy chlapci napodobňujú zvuk motorov. Hry s loptou a hádzanie predstavujú pre ženy tiež veľký problém. A chlapec, ak to netrénuje, „nemá problém“ rozbiť okno alebo „trafiť sa inam“, než predpokladal. Ďalej situácie spojené s vyliezaním na preliezky, strom, kedy chlapci počujú: „Preboha, nelez tam, spadneš, je to nebezpečné“!!! Ak chlapec vo svojej prirodzenej podstate a adrenalíne spojenom s dosiahnutím výkonu a možným nebezpečenstvom, ktoré ho láka a priťahuje predsa len „neposlúchne“ matku nastáva problém.  Matky plačú, žalujú sa, že ich syn nepočúva, robí si veci po svojom, nemá ich rád a v lepšom prípade situáciu chcú riešiť u psychológa.

A úplne najväčší problémom z mojej praxe je siahodlhé vysvetľovanie  situácií (nás, mám) do najmenších detailov, pretože my ženy chceme, aby dieťa rozumovo pochopilo čo chceme a vyžadujeme, a tým ho  uchrániť od nebezpečných situácií. Neuvedomujeme si, že syn ich potrebuje prežiť, popasovať sa s nimi a vyskúšať svoje sily.

 

Môžete uviesť príklad situácie v rodine, kedy je vhodné/žiadúce, aby reagoval práve otec?

Sú to situácie praktické (napr. pritlčenie klinca do dreva), ktoré sú mužom vlastné. Myslím, že v nich zostal základný pocit potešenia z toho, že spojujú vlastné sily zo silami ostatných. So svojimi synmi vyvíjajú situácie, pri ktorých jednajú akoby „hospodárnejšie“ so svojimi silami ku splneniu konkrétneho cieľa, „nevysilujú“ sa situáciami naviac.

Dokážu konkrétnu situáciu pragmaticky uchopiť, vysvetliť a konkrétne ukázať: Postav sa takto, chyť kladivo takto a urob to takto. Ak to neurobíš, spadne ti kladivo na nohu a bude to bolieť. A nechá synovi priestor, aby to vykonal. Prvý úkon sleduje, krátkym komentárom koriguje a ak je to v poriadku povie: „Dobre, ide Ti to, pokračuj. Ja budem pracovať na mojej práci a ak ma budeš potrebovať, som tu. A moc nevyrušuj, ja tiež potrebujem dokončiť prácu“.

A práve moment, keď muž  otočí pohľad od syna a venuje sa svojej práci nám ženám predstavuje neuveriteľný problém. Strach z klepnutia kladivkom po prstoch dieťaťa nás zväzuje natoľko, že ho neustále očami sledujeme, hodnotíme, vytvárame stres dieťaťu, ktoré vie, že je sledované a hodnotené…

Inými slovami : Zo svojej praxe viem, že muži inštinktívne (ak im ženy do toho príliš nezasahujú) dokážu pri práci so synom vytvoriť situáciu prirodzeného chovania, dobrých úmyslov (i keď je možnosť v prípade prvého pokusu klepnutia si po prstoch), snahu konať a riadiť sa spoľahlivou reakciou svojho otca, ktorá je stále rovnaká a ktorá sa neskôr prenáša i na ďalších rodinných príslušníkov. A že tým „vytáčajú“ svoje mami, je situácia, ktorú u mňa rozoberáme a spoločne sa smejeme. Naviac, ak zistíme, že to dieťa nie je ani tak choré, ako je skôr po rodičoch alebo starých rodičoch…

Pridaj komentár